Největší (ne)-Magicová peripetie

Než začnete číst, vězte, že tento email je spíše o cestování než o Magicu, ale i tak jde o zajímavý text :-). Pokud hledáte jen Magicový content, tak tento článek můžete v klidu přeskočit.

Původně jde o post na facebooku od Rišo Horňanského, který byl později editován a připsány do něj i některé zážitky relevantní k Magicu.

 

Ahojte.

Chcem sa s Vami podeliť o zážitky a skúsenosti, čo som zažil pri nedávnej návšteve USA. (upozorňujem - je to dlhé...)

 

Moje hobby (kartová hra Magic the gathering) mi dopriala zúčastniť sa medzinárodného turnaja v USA v Clevelande – Prvý Mythic Championship = PT, ktorý sa konal 22.2.2019 – 24.2.2019. Kvalifikoval som sa tam cez WMCup ako tím Slovenska, ktorý Ivan Floch potiahol do T8. Túto možnosť mali aj moji ďalší kamaráti zo Slovenska a s jedným z nich „Milanom Nižňanským" som sa dohodol, že si to naplánujeme ako spoločný výlet. Keďže obaja radi cestujeme tak sme cestu na turnaj do Clevelandu chceli spojiť aj s dovolenkou niekde v teple. Ako výborná destinácia na toto ročné obdobie nám v USA vyšla Florida. Je tam teplo, neboli sme tam, je tam čo vidieť a cestu to veľmi nepredraží. Vybaviť vnútroštátny let z MIA – CLE nie je problém a začali sme to celé plánovať.

Finálny plán vyzeral takto:

1)      15.2 – odlet do USA – Miami

2)      15.2 – 21.2 Florida (Everglades, Florida Keys, Miami Beach, NHL....)

3)      21.2 – Let MIA - CLV

4)      22.2 – 24.2 – Turnaj MTG

5)      25.2 – odlet domov (odlet som mal z Detroitu, lebo letenky boli lacnejšie) – Dodatočne som prikúpil letenku CLV – DET na 25.2. Milan si naplánoval iný let, mal v pláne ísť ešte do Kanady a vrátiť sa z Vancouveru...

6)      26.2 – prílet domov (CLV – DET, DET – FRA, FRA – VIE)

 

Bystrému oku čitateľa určite neuniklo, že v tomto pláne nie je MTG testing. Áno, plán bol taký, že v USA nebudeme testovať a zabíjať drahocenný čas kartičkami, ale využijeme tú možnosť na cestovanie. (btw. Dopadli sme lepšie ako Yuuya :-)

 

A takto to bolo naozaj:

1)      Prvý Deň (15.2) -  Let do M iami sme mali s Milanom každý iný, ale s tým, že prílet do MIAMI sme mali s pol hodinovým rozdielom. Obaja sme mali let v poriadku, akurát Milan si zabudol Cestovný pas v lietadle a nevedel ho nájsť. Kým prehľadali Milanove veci a lietadlo, kde napokon pas našli, tak sme stratili 2 hodiny. Dosť som to Milanovi vytýkal, že jedinú vec, ktorú si má strážiť pri cestovaní je Cestovný Pas a že sa nemá chovať tak nezodpovedne. Milan má 25 rokov a veci berie o dosť ľahkovážnejšie ako ja. Predsa mám 40 rokov, 2 deti.  Mne by sa takéto veci nemohli stať. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Šli sme sa ubytovať.

2)      Druhý deň (16.2) sme si vyzdvihli z požičovne auto a vyrazili sme na výlet. Key Largo bola naša cieľová lokalita, kam sme sa vybrali za vodnými športami. Poobedie sme si užili kayaking a miestne špeciality.

3)      Tretí deň (17.2) sme si zašli opäť na Key Largo, kde sme tentokrát zvolili Snorkeling tour. Až na to, že sa mi pokazila GOPRO kamera to bol krásny zážitok. (tento rok bola menej vodotesná ako vlani... čo už, stávajú sa horšie veci...) Zbytok dňa sme už strávili oddychom na pláži. Večer sme dali nejaký ten draftík na MODE z povinnosti.

4)      Štvrtý deň (18.2) sme sa spravili check-out na našom ubytovaní a šli sme na pláž v Miami. Po obede sme šli vrátiť auto do autopožičovne, kde nás už čakal Shuttle-bus na letisko. Nechcel som zdržovať vodiča Shuttle busu, tak som rýchlo zobral kufor, podal kľúče od auta na parkovisku zamestnancovi Autopožičovne a oznámil mu, že sme nemali žiadnu nehodu a že nádrž je plná. Rýchlo sme nastúpili a šli na letisko kde sme sa stretli s tretím kamarátom Tomášom, ktorý priletel za nami na pár dní, keďže zhodou náhod bol tiež v USA a výlet na slnečnú Floridu mu prišiel ako dobrý nápad. Vyzdvihli sme druhé auto a vydali sa na South-Beach, kde sme mali ubytovanie na ďalšie 3 dni. Dali sme si spolu výbornú večeru a šli späť na hotel.

5)      Piaty deň (19.2) – Začali sme na South beach, potom obed a následne menší shopping. Večer nás čakal hokejový zápas. Pred hokejom sme prišli na hotel, trochu si oddýchli „submitli decky na turnaj (hrali sme obaja UGW reclamation – áno, nebola to najlepšia verzia Nexus of Fate balíka, ale stále to nebolo "zlé" a pomaly sme vyrazili. Pri balení ruksaku som nevedel nájsť pas. Asi ho mám vo väčšom kufry.... Keď sme sa vrátili z hokeja, tak som prehľadal všetky veci a pas som nájsť nevedel. Poprosil som aj kamošov, nech všetko prehľadajú, ale ani oni nič nenašli. Keďže bolo dosť neskoro, šli sme spať s tým, že to ráno ešte celé poprezeráme ...

6)      Šiesty deň (20.2) – deň sme začali samozrejme hľadaním  pasu. (pôvodne to mali byť aligátory v Everglades, ktorých som chcel hľadať). Pas sme nikde nenašli. Začal som sa zmierovať s tým, že som pas stratil.... Ale kde? (v aute, obchode v prezliekacej kabínke pri skúšaní vecí, na bývalom ubytovaní, pri šnorchlovacom výlete...) Neviem. (Karma je zdarma. A to som sa Milanovi vysmieval, že si zabudol pas v lietadle...) Tak sme skúsili overiť miesta, kde sme to overiť mohli. Auto požičovňa – 4 dlhé telefonáty to trvalo, kým som vysvetlil zamestnancovi, že auto, ktoré sme mali požičané vie identifikovať oveľa lepšie a presnejšie podľa EČV ako podľa farby. A že v systéme musia mať poznačený telefonický kontakt na toho, komu ho požičali a že ak mu zavolajú, bude to asi jednoduchšie ako ho ísť hľadať do ulíc podľa farby. V poslednom telefonáte mi zamestnanec potvrdil, že sa dovolali zákazníkovi, ktorý to auto mal, ale že ten pas v aute nenašiel. Poďakoval som za ochotu a šiel hľadať ďalej. (nechcem vidieť účet za telefón...) Napísali sme aj tete z predošlého ubytovania cez Air bnb, ale ani ona nenašla Pas.... Ďalší bol bod bol zavolať na telefónne číslo, ktoré prišlo v SMS pri príchode do USA. „V prípade nevyhnutnej potreby v USA môžete kontaktovať Veľvyslanectvo SR vo Washingtone..."

Tak som teda zavolal. Na druhej strane sa ozval konzul Michal Lánik. Vysvetlil som mu, že som stratil cestovný pas a že mám na druhý deň let MIA-CLV, že potrebujem pomôcť, lebo som nejak tušil, že Občiansky preukaz nebude v USA úplne stačiť na cestovanie. Pán Lánik mi rýchlo a vecne podal všetky dôležité informácie, ktoré som potreboval na vybavenie náhradného „Emergency dokladu", ktorý má slúžiť ako dočasná náhrada Cestovného pasu. Poslal ma odfotiť sa na nový cestovný doklad a dohodol stretnutie s pani konzulkou Luba DeWitt, ktorá bola na Miami a mala mi pripraviť náhradný doklad. Milan šiel zatiaľ pozrieť aligátorov do Everglades a ja s Tomášom sme vybavili stretnutie s veľmi príjemnou pani konzulkou. Očakával som či už od pána Lánika alebo od pani DeWitt nejaké výčitky a otázky, prečo ste stratili pas, kde... ako... ale nie. Zaskočila ma ich profesionalita a ľudský prístup. Po pol hodinke pani konzulka vypísala náležitý doklad, poznačila doň cestu späť na Slovensko cez Nemecko (tak som mal spiatočnú letenku z Detroit – Frankfurt - Viedeň) a zaželala mi veľa šťastia. Slušne som poďakoval a šli sme. Večer sme si dali večeru a šli spať.

7)      Siedmy deň (21.2) odlet do CLV (Ja a Milan) Tomáš let na Slovensko. Rozlúčili sme sa s Tomášom a vybrali sa UBEROM na letisko. Mal som trochu obavy, z toho, či nebudú mať na letisku problém s mojim náhradným dokladom. Na internete sme ale našli informáciu o tom, že vrámci USA sa môže cestovať na ID a nemusí mať Cestovný pas... Ale jeden internet nikdy nevie... Let bol nakoniec v poriadku a na Security prehliadke to 2x skontrolovali, presvietili, zavolali skúseného, ale nakoniec ma pustili bez problémov. Ubytovali sme sa v príjemnom ubytovaní asi 2 km od sajty cez Air bnb v dome, kde bývali iba magicári (Peru, Južná Kórea atď...). Šli sme na situ, zaregistrovali sa na turnaj, vyzdvihli posledné „master pieces" do balíku a šli na večeru s Ivanom. Keďže naše náklady na Floride prevýšili naše očakávania, tak sme sa rozhodli, že večeru nemusíme poňať tak honosne ako minulé večery a že zvolíme nejaký budget variant. Mekáč a iné fastfoody sme ale ignorovali. To nie je strava hodná našej tráviace j sústavy. Po odmietnutí prvého priemerného Steak Housu a nejakej mexickej reštiky som zbadal nejaký iný steak House. Išli sme dnu. Ocitli sme sa v priestoroch starej banky, ktorá bola prerobená na reštauráciu. Franky, saká róby a my traja v mikinách. Usadili nás do rohu za paravan (kto vie prečo...) Dali sme si parádne Steaky. Áno, budget verzia to rozhodne nebola. Cca 70USD na osobu. :-) Ale boli parádne. :-)  Večer sme ešte trošku potestovali na živo, dali si draftík a šli spať. Ak by som mal zhodnotiť moju prípravu. (Drafty – cca 35 draftov na MODE – ale necítil som sa pripravený dosť – chýbal tomu tímový pohľad, lebo najviac sa mi darilo s RB agrom alebo s WB) Štandard (3 ligy na mode – iný pain) Tu som sa vôbec necítil iste. Keďže som ešte pomalý hráč a precíznosť v karičkách nie je mojou doménou, tak na tomto fronte som sa necítil ako ryba vo vode.

8)      Ôsmi deň a deviaty deň (22.2. – 23.2) –  Zahrali sme turnaj v Magicu, ktorý tiež nevyšiel podľa predstáv. S výsledkom 5-7 som síce dal deň 2, ale o dobrom výsledku sa tu rozhodne hovoriť nedá. Oba drafty som uhral 1-2 čo bolo pre mňa sklamanie. (WB s Kaya's wrath a RB agro) Constructed 3-3 mohol aj horšie dopadnúť. Ale nalejme si čistého vínka do čaše lásky a porozumenia a pozrime sa realite do očí. Výsledok zodpovedal kvalite a príprave... Nebudem Vás tu obťažovať bad beat story, kde si Ritzl potiahol do prázdnej ruky z kameňa Sharktocraba a Sphingu a porazil ma... to nikoho aj tak nezaujíma... :-) Tento výlet, fakt nebol o Magicu a je mi veľmi ľúto keď počúvam historky od „Pros", ktorí precestujú celý svet ale nevidia nič... Hold, život je otázka priorít...

9)      Desiaty deň (deň pred odletom domov 24.2) – Tento deň sa Milan rozhodol, že do Kanady nakoniec nepocestuje a že sa vracia domov. Výlet v USA nás stál dosť veľa peňazí a keďže z kariet sme si neodnášali žiadne finančné prilepšenie tak ďalších 10 dní by bolo veľmi drahých. Kúpil si teda letenku domov (Detroit – Reykiavik – Vieden). Akurát nemal letenku z CLV – DET ako ja a tak zvolil lacnejšiu, ale dlhšiu dopravu autobusom.

10)   Jedenásty deň (25.2) – odchod domov (teda ako u koho) Milan ráno odišiel na autobus a ja cez obed pekne na letisko smer Detroit. Na letisko som šiel spolu Uberom s Ivanom Flochom a  Frankom Karstenom. Security check bol tentokrát viac osobný a prehľadávali ma dosť dôkladne.  Ale prešiel som. Chalani (už aj s Juzámom) ma čakali, neodpustili si uštipačné poznámky a šli sme sa najesť. Tam som Frankovi rozprával ako som stratil Pas....  Let trval zhruba hodinu podľa plánu. Keď som vystúpil z lietadla, tak som si skontroloval, koľko mám času na prestup. Skoro jeden a pol hodiny. To je v pohode...  chalani si šli po batožinu a keďže oni mali iný let ako ja (do Prahy), tak ma už nečakali a šli si hľadať svoj let. On-line check-in som si neurobil na spiatočný let. Keď som vystúpil z lietadla a vošiel na terminál, tak som našiel obrazovku s odletmi. Podľa čísla letu som tam svoj nevedel nájsť a tak som hľadal podľa ďalšej destinácie v poradí mojej cesty (Frankfurt). Našiel som let a pri ňom čas odletu cca 17:30 čo bolo o 1,5 hodiny neskôr ako čas môjho pôvodného letu. („Asi mešká... budem mať viac času, pomyslel som si") „Ani číslo letu nesedí... no, veď sa opýtam pri Gate." Tak som začal kráčať cez celý terminál ku Gate kde bol let do Frankfurtu... Keď som tam dorazil (15min) tak som sa opýtal slečny za pultíkom či mi môže skontrolovať, že môj let mešká. Slečna po naťukaní čísla letu do počítača mi oznámila, že toto je let spoločnosti Delta Airlines a ja mám let od Lufthansy..., že som na zlom terminály a že všetky ostatné letecké spoločnosti okrem Delty lietajú z Terminálu North. Začal som sa potiť... Opýtal som sa, že ako sa tam dostanem. Ukázala mi smer cesty na koniec tej najdlhšej chodby, potom že mám ísť eskalátorom, potom tunelom, potom opustiť budovu a nastúpiť na Shuttle bus, ktorý ma vezme na North Terminál. Po týchto informáciách som sa začal potiť o dosť intenzívnejšie a začal som utekať. Keď som dobehol do Shuttle busu a absorboval informáciu, že cesta bude trvať 10min na North terminál, tak som skontroloval čas. Bolo 15:25 (35min do odletu lietadla). 15:35 som prišiel konečne k pultíku Lufthansy na správnom Severnom terminály. Na moje prekvapenie, tam už nikto zo zamestnancov nebol. Spýtal som sa teda pri vedľajšom pulte (Air Canada), či nevedia, kde sú zamestnanci Lufthansy. Oznámili mi, že už odišli, lebo je už zatvorený Check-in. Podlomili sa mi nohy. Keďže som nemal urobený online check-in, tak som sa nemohol dostať cez Security Check – tam je vstup len s Boardig pasom, ktorý dostáva pasažier pri Check-ine.... Začal som byť zúfalý... Pripojil som sa na free Wifi na letisku a napísal som pánovi konzulovi Lánikovi a informoval ho, že som zmeškal let. Začal som hľadať cez internet náhradné lety. Našiel som let o pár hodín cez Air Canada (DET-MONTREAL-FRANKFURT) pod 1000 EUR. Rovno som sa opýtal, pri pulte Air Canada, či si to môžem kúpiť. Zamestnanec mi povedal, že potrebujem na let cez Kanadu, aj keď len prechádzam ETA (niečo ako vízum). Ale, že sa to dá vybaviť do pár minút.... ak mám platný Cestovný Pas. Ak nie, tak to trvá cca 48hodín... Hmm, takže cez Kanadu nie, 48 hodín je neprípustné. Musím nájsť niečo do pár hodín. Posledné čo potrebujem je ostať tu trčať. K rodine sa treba vrátiť a aj v robote mi dovolenka končí... Ďalší potencionálny let bol cez Istambul s Turkish Airlines. To mi neodporučil pán konzul, že v Turecku nemajú pochopenie pre náhradné doklady... Možnosti sa začali zužovať. Beznádej rástla, lebo som vlastne zisťoval, že by som sa mal vrátiť tak, ako to mám napísané v Emergency doklade. (cez Nemecko) Stále som bol na letisku, smädný, hladný a začínalo sa stmievať... Našiel som letenky cez Nemecko na nasledujúci deň, ale všetky stáli viac ako 2000 Euro..... Identická letenka na nasledovný deň ako som zmeškal (DET-FRA-VIE) stála 2800.... To bola suma, ktorá bola pre mňa privysoká. Pochopil som, že z letiska dnes pôjdem iným smerom, ako som mal v pláne. Hľadať ubytovanie. Prvý hotel na letisku som zavrhol po tom ako mi na recepcii povedali, že izba stoji cca 250 USD/noc. Opýtal som sa, či mi neporadí niečo lacnejšie v okolí a odkázal ma na Shuttle station, kde chodia hotelové Shuttle busy vyzdvihovať hostí. A tak som šiel na stanovisko Shuttlov. Chodili tam busy asi 7 hotelov dookola. Iba z jedného hotela som Shuttle nevidel. Z toho, kam som mal namierené ja. Asi po hodine sa mi podarilo vybaviť to, aby ten bus z toho Hotela poslali. Na recepcii hotela (Four Point by Sheraton) som zistil, že majú izbu a že stojí cca 113 USD. Túto sumu som akceptoval, vyplnil papiere dal im Debetnú kartu (aj bez pinu sa im podarilo vybaviť platbu zrejme...) a šiel na izbu. Hľadanie letu domov pokračovalo na izbe. Nenašiel som opäť nič lacnejšie a schodnejšie ako cca lety za 2000 Euro na druhý deň cez Nemecko.

Stav zúfalstva pretrvával a rozhodol som sa, že akceptujem straty a kúpim totožný let za 2800 domov na druhý deň. Po vyklikaní údajov platby mi prišla info, že nemám dostatočný obnos na účte... Ďalší problém.... ani na letenku nemám a kým mi niekto pošle peniaze z SVK tak to potrvá XY hodín a ujde mi aj ten let. Napísal som konzulovi Lánikovi, že žiaden let som zatiaľ nezohnal a že nemám dostatok financií na účte aby som si mohol kúpiť ten let. Ochotne mi radil a snažil pomôcť. Smeroval ma, aby som kúpil letenku cez NY, že odtiaľ lieta Islandská nízkorozpočtová WOW Air a že cez Island sa dostanem, keďže sú v Shengene a EU. Po ďalšom hľadaní mi dal vedieť, že WOW letia aj z Detroitu cez Reykiavik do Frankfurtu a za cca 400 USD. Super! Potešil som sa, klikol na link čo mi poslal a kúpil letenku. Čas na prestup v Reykiaviku do Frankfurtu je iba 1h a 05min, ale konzul Lánik povedal, že to nie je problém, keďže nemením leteckú spoločnosť, že len prestúpim na vedľajšie lietadlo. Pán konzul ma ešte informoval, že 26.2.2019 sa v poobedných hodinách vracia do Detroitu pán konzul Edward Zelenák z dovolenky, ktorý býva v Detroite a vie mi pomôcť ak bude treba. Len som si overil, že či býva ďaleko od letiska, kebyže ho náhodou potrebujem v deň odletu. Býva 30min od letiska, čo je super, ale snáď nebude treba. Po kúpení letenky som si ešte musel uvedomiť, že nepoletím na ďalší deň, ale až o 2 dni. Dokúpil som letenku FRA – VIE (300 Euro). Padol mi kameň zo srdca, uľavilo sa mi napísal som rodine a šéfovi, že teda doletím až vo štvrtok a že v piatok som v robote. Čakal ma jeden prázdny deň pri Detroitskom letisku + ¾ dňa kým odletím. Odlet som mal o 18:00 v stredu 27.2.2019. Najedol som sa a šiel spať.

11)   Dvanásty deň 26.2 (Prvý extra deň) – Nie úplne zrelaxovaný po bezsennej noci som si dal raňajky a vybral sa na letisko, aby som sa uistil, že ďalší deň budem môcť odletieť. Nikoho z leteckej spoločnosti tam ale asi nenájdem, keďže žiadny odlet nemajú naplánovaný, ale aspoň pôjdem na TSA (tí, čo robia na letisku security check, presvedcujú batožinu...) a uistím sa, že s mojím náhradným dokladom ma neotočia ale že pôjdem. Šiel som k nim do kancelárie, kde mi potvrdili, že s Emergency dokumentom prejdem kontrolu. Spokojný som sa vrátil na hotel a prečkal tento prázdny deň. Aj v tento deň ma psychicky držala nad vodou hlavne moja milovaná žena a sestra.

12)   Trinásty deň 27.2 (Druhý extra deň) – Nie som poverčivý, ale Trinásť – pán Boh pri nás... Ráno som sa pobalil dal si raňajky a tešil sa domov. Check-out z hotela o 12:00. Na recepcii som odovzdal karty od izby a chcel som vyplatiť izbu. Povedali mi, že peniaze idú z karty, že je to v poriadku. O.K. (bez zadania PINu a debetka.... hmm, oni vedia...) Dal som si ešte obed v hotelovej reštaurácii, zaplatil cash ako všetku útratu na hotely okrem izby a vydal sa na letisko. Do obeda som si urobil ešte On-line check-in, ale info o Gate som sa nedozvedel, známa bude až pred otletom. Na terminál som sa dostal o 13:30 čo bolo 4,5 hodiny pred odletom. Z dostupných info som sa dočítal, že Check-in začína 3h pred odletom. Začal ale skôr asi 14:30. Bol som prvý, lebo som chcel mať čo najviac času, kebyže sa vyskytne nejaký problém.

Ako prvý zákazník som podal vytlačený boarding pas a Emergency doklad zamestnankyni, dal kufor na pás a čakal. Vzala doklad, otvorila ho a čudným výrazom v tvári mi oznámila, nech počkám minútku a odišla niekam dozadu aj s dokladom. Asi po 10 minútach sa vrátila a zakrútila hlavou. To bolo na infarkt....  Povedala, prepáčte ale nemôžete letieť na Island s týmto dokladom... Psychicky som bol na dne.... „Potrebujete Cestovný pas." Darmo som sa jej so slzami v očiach snažil vysvetliť, že EU, Shengen, že len prechádzam.... Bola neoblomná. Napísal som pánovi konzulovi Lánikovi, že ma nechcú pustiť na Island. Zavolali sme si a povedal mi, že kontaktoval konzula z Detroitu Edwarda Zelenáka a že príde za mnou. Radil mi, aby som si dal zavolať managera a skúsil to s ním. Tak som si vyžiadal managerku, ktorá po chvíli prišla, ale len zopakovala to čo zamestnankyňa. Podal som jej telefón, kde sa jej snažil pán konzul Lánik vysvetliť situáciu. Výsledok bol taký, že cez Island ísť nemôžem, že Island neakceptuje iný doklad ako Cestovný pas a letecká spoločnosť by ma na Islande musela poslať späť do USA prvým lietadlom a že by zaplatili pokutu 7000 USD. Pán konzul mi povedal, že mám ostať na mieste kde som a že príde za mnou konzul Zelenák. Tak som čakal na pána Zelenáka. Zavolal mi a povedal, že príde o 40 min. Čas do odletu sa krátil. Mizéria pokračovala. Napokon dorazil (asi o 15:45). Bol nesmierne milý a okamžite začal riešiť veci s manažérkou WOW a aj s konzulom Lánikom.

Ten zatiaľ kontaktoval Islandskú konzulku, popísal jej situáciu a tá mu sľúbila, že pošle email leteckej spoločnosti WOW aby som mohol letieť cez Island, aby akceptovali môj náhradný cestovný doklad. Po ďalších neuveriteľne dlhých 15 minútach nám manažérka WOW oznámila, že email dorazil a že teda môžem letieť. Kameň mi padol zo srdca. Na tvári sa mi zjavil dokonca aj úsmev po dvoch dňoch. Celý roztrasený som požiadal pána konzula Zelenáka aby bol taký láskavý a prešiel so mnou aj cez Security-check, lebo po skúsenostiach z posledných dní som si istý nebol ničím... Veľmi ochotne súhlasil a odprevadil ma cez Security-check. Ešte mi kúpil aj sendvič a vodu a všetko s úsmevom zariadil. Veľmi pekne som mu poďakoval a čakal na let. Oznámil som žene sestre a šéfovi, že teda odlietam, že sa napokon podarilo všetko vybaviť, že letím domov, vo štvrtok som doma a v piatok v robote. Dodal som samozrejme poznámku, že prídem v prípade, že sa už nič nepokazí... Ale čo by sa už mohlo?  17:40 som už sedel v lietadle a čakal na odlet o 18:00. V lietadle všetci cestujúci boli už pripravení na odlet. 18:10 sa prihovára pilot. „Dobrý deň, vyskytol sa malý technický problém na lietadle s elektrinou. Na ceste do lietadla je technik, ktorý problém vyrieši za 5 min. Usaďte sa, technik je tu o 10 minút." Hmm... Koľko mám na prestup na Islande? 1h a 5min.... To nie je moc. Ale 20 minútové zdržanie sa vo vzduchu doženie.... Po 25 minútach sa ozval kapitán opäť a oznámil: „Závada už je odstránená, treba len nabootovať – reštartnúť elektrinu v lietadle, vyplniť papiere a môžeme letieť..." Začal som sa opäť cítiť nevoľno. Po ďalšej cca hodine a sedení v nevzlietnutom lietadle v Detroite som začal rozmýšľať o tom, čo budem robiť na Islande.... Kapitán sa opäť ozval a informoval o tom, že tí, ktorí majú nadväzujúci let si majú skontrolovať email, že WOW im pošle inštrukcie čo s tým, keď zmeškáme let. No fasa... To snáď nikdy neskončí....  Zaplatil som si dáta mobilného operátora teda a pozrel email. Nič... Ani po 15 min žiaden email neprišiel. Začal som pozerať náhradné lety z Islandu. Našiel som Let KEFLAVIK – VIENNA okolo obeda cez Wizz Air za 80 EUR. (ešte lepší let ako môj do FRANKFURTU). Rozhodoval som sa či ho kúpiť a či nie. Ale kým som nebol vo vzduchu, tak mi to prišlo riskantné... Rozhodol som sa, že ho kúpim keď pristanem na Islande. Konečne sme vyrazili z Detroitu. Bolo cca 21:30 (3,5 h meškanie). Email neprišiel. Počas tohto čakania sa ale spoločnosť o nás ukážkovo postarala. Dostali sme asi 1,2 dcl vody a čokoládovú tyčinku. WOW J. Ešteže som mal vodu od pána konzula Zelenáka. :-)

13) Štrnásty deň (Tretí extra deň) Ráno okolo 8:40 miestneho času sme pristáli na Islande na letisku Keflavik. Email dorazil. V skratke: „ospravedlňujeme sa za zmeškaný let, posielame link na náhradné ubytovanie v Reykjavíku. Váš let sme Vám zabookovali na ďalší deň o 6:00 z KEF-Frankfurtu.... „Nedarí sa?" Prešiel som všetkými kontrolami bez problému s úsmevom na tvári a s piesňou na perách. Už som sa smial na celej situácii. Napísal som teda rodine a šéfovi, že prídem až v piatok domov a do práce až v pondelok (snáď). Na linku som si vyberal z viacerých ubytovaní. Keďže nás tam mal odviesť autobus a nás aj v noci vyzdvihnúť smerom na letisko, tak som si vybral ubytovanie čo najďalej od letiska, aby som aj niečo málo z toho Islandu videl. (Už dlhšie som sníval ísť na Island... Ta-dá a som tu...:-) Ubytoval som sa aj s inými pasažiermi v ubytovni niekde v centre Reykjavíku. Island je fakt pekný. Z toho mála čo som videl (žiadne ľadovce, vodopády, gejzíry) som bol dosť uchvátený. Ako krajina tak aj samotný Reykjavík bol naozaj pekný. Keďže som ale musel riešiť ešte let z Frankfurtu do Viedne a nejaký obed a večeru, tak na prechádzku a spoznávanie krajiny mi veľa času neostalo. Poprechádzal som sa v rádiuse cca 2 km od ubytovania. Vybavil a zaplatil novú letenku z Frankfurtu – Viedne.... Tu mi vyšli v ústrety a nemusel som kupovať novú ale len prebookovať pôvodnú za poplatok smiešnych 147 EUR. Po prechádzke k moru a po večeri (polievka za 22 Euro) som si šiel ľahnúť a pokúsil sa zaspať aspoň na pár hodín. Keďže už o 2:30 v noci ma mal vyzdvihnúť autobus smer letisko. Nerád by som to zmeškal... Nastavil som budík a zavrel oči.

14)   Pätnásty deň (Štvrtý extra deň) Budím sa na prvé pípnutie budíka o 2:00. Indiánsky spánok nesklamal. Umyl som sa,  zbalil a šiel pred ubytovňu aj s ostatnými hosťami zo zmeškaného letu chytiť autobus. Autobus prišiel na čas. Vyzbieral ostatných hostí po ceste roztrúsených v iných ubytovniach a prišli sme na letisko. Urobil som Check-in a 5:45 sedel v lietadle. O 6:00 sa ozval pilot a oznámil, že je všetko v poriadku a že letíme do Frankfurtu. Cesta bez problémov... Očakával som, že budeme pristávať niekde v rieke, alebo niečo že sa udeje.... veď vo filmoch sme to videli všetci.... Ale nič. Tento let bol bez problémov. Pristáli sme vo Frankfurte. Až na zdržovanie s batožinou, kedy sa zjavil môj kufor medzi poslednými to bolo všetko ok. Kúpil som si nejaké jedlo premiestnil sa na správny terminál, našiel patričný Gate a čakal na let. Keď oznámili 15 minút pred odletom, že nemôžme ísť do lietadla kvôli technickým problémov, tak som už ani obočím nepohol a pozeral ďalej film, ktorým som si krátil chvíľu. Meškanie trvalo cca 30 min, takže žiadna dráma. Následný let prebehol hladko. Objednal som si cestu z letiska Busom a frčal domov. „Vrtule veterných elektrárni v Rakúsku pri Shwechate som videl radšej ako Egyptské Pyramídy čí Parížsku Eiffelovku....... Konečne  1.3.2019 o 17h som otvoril kľúčom dvere od bytu a bol som doma...

 

Ak ste dočítali až sem, tak vedzte, že týmto článkom chcem poďakovať rodine a konzulom Ministerstva zahraničných vecí, ktorí mi pomohli keď som to potreboval.

Richard Horňanský

Poslat článek na e-mail

E-mail přijemce:	Váš e-mail:

Komentáře

Přispívat mohou pouze přihlášení uživatelé. Pokud chcete vložit komentář, přihlaste se ZDE.