Michalove nejpamátnější MtG herní okamihy

Autor sa venuje MtG od edície Tempest a nakoľko si už v toho živote preskákal mnoho, tak hádam aspoň trochu vie, o čom v článku hovorí.

Tento článok by sa mohol pokojne nazvať aj MtG spomienky starého muža, a tak si zoberte pohár nejakého silného čaju, usaďte sa do stabilizovanej polohy a poďte si so mnou zaspomínať na zopár pamätných okamihov z mojej hráčskej histórie.

Nie, nepôjde o žiadne celosvetové úspechy, ako by ste čakali u ostatných, skutočne veľkých MtG hráčov, ktorí sa zapísali do jej histórie. Nebudem rozprávať príhody z exotických Pro Tour, či ako som svojou hrou šikanoval Japoncov, ba ani ako som musel po večeroch vidlami odháňať stáda zamilovaných fanúšičiek. Pôjde skôr o obyčajné príbehy, aké má medzi svojimi spomienkami každý jeden hráč tejto čarovnej hry.

Zároveň mnoho z nich spadá do dávnejšej minulosti, preto tento článok berte aj ako názornú ukážku, ako sa kedysi vydávali relatívne normálne MtG karty a ako sa teraz už vydávajú pecky vesmírnych rozmerov (čau Ulamog). Nemohol som si taktiež odpustiť aj istý edukatívny nádych článku, preto za každou príhodou nájdete dôležité ponaučenie. Skrátka a dobre, ak sa dokážete poučíte z mojich chýb, nemusíte ich už opakovať na sebe Vy sami.

Kedysi dávno som s kartovou hrou Magic the Gathering začínal aj ja. V tom čase u nás v Košiciach existoval presne jeden obchod, kde si zasvätení milovníci MtG vedeli zakúpiť nové produkty. Preto sme sa každej jednej zakúpenej karte tešili ako dieťa, vyzerajúce z okna mýtického Ježiškovho pomocníka Zajaca, nosiaceho čokoládové vajíčka na deň jeho zmŕtvychvstania.

Pamätám, ako sme bez obalov hrávali hry na schodoch, presnejšie na chodbe našej osemposchodovej bytovky. Žiadne obaly, či už vnútorné, alebo vonkajšie, a už vôbec nie oboje naraz!

Na zemi, špinavej od prachu, vody od kyslej kapusty, polohrubej múky a ktovie-čoho ešte, sme vykladali po skončení školy majstrovské karty. O kockách vtedy nebolo známo, preto životy existovali len na papieri napísané povedľa schodov. Rovnako tak nikto neriešil, či sú karty near-mint, alebo požuté viac ako z Rumunska dovezená pracovná sila.

Záležalo len na veľkosti bytostí a platilo - čím väčšie, tým lepšie.  

Z toho obdobia mi utkveli v pamäti najviac dve karty. Práve tieto na mňa vytiahol kamarát a boli to také veľké pecky, o akých môžeme dnes iba snívať. Veď si len predstavte, ako za jednu čiernu manu zrušíte protivníkovi akúkoľvek bytosť. Ostala navždy paralyzovaná (lebo kto už mal len 4 voľné many na jej odtapnutie) a nepomohlo jej už absolútne nič. Za jednu manu!

Z podobného súdka bol aj Fissure. Za päť mán sme dostali možnosť instantne (!) “pochovať” príšeru alebo zem. A to teraz nemyslím českú verziu tohto slova, keď si chceme - pochovat někoho dítě na dvorku. Moje vtedy desaťročné ja veľmi rýchlo pochopilo, aká dôležitá je variabilnosť kariet. Totiž niekedy protivník nemal žiadne príšery, avšak zeme mal stále. A najmä také tie, ktoré sa menili na bytosti. Preto si toto večné pochovanie zaslúžili viac, než keď sme sa rozlúčili s rodinným psom a odpočinutie večné dal mu Pán pod čerešňou.

PONAUČENIE: Nebojme sa starších kariet. Či už v komandéri, highlanderi, alebo v iných formátoch si dokážu nájsť uplatnenie. Postačí, aby boli viacúčelové a ani biele okraje nemusia byť neriešiteľnou prekážkou.

Spolu s iným kamarátom, volá sa dodnes Michal a prisahám, že existuje, sme hrávali mnoho partií takého toho - kuchynkového magicu. Hlavne v kuchynke u neho doma, lebo Michal bol vtedy tvor dosť doma-orientovaný a nikam sa mu nechcelo príliš chodiť.

Ani jeden z nás nemal najlepšie karty, pretože v tom dávnom čase neexistovala možnosť zakúpiť si jednotlivé kusovky, alebo nebodaj načítať si balíky z internetu. Tak sme hrávali to, na čo sme prišli sami, alebo čo sme niekde uvideli a teda dokázali okopírovať. Mňa osobne nikdy nápady na nové decky nejako húfne nestretávali, zatiaľčo Michal mal naporúdzi vždy nejaký ten inovatívny pohľad na hru. Pamätám si, ako mi rušil kúzla svojim Mystickým Hadom, ktorého si podľa potreby vracal na ruku cez Capsize a mne tak spôsoboval nepríjemné pocity (inak buyback bola podľa môjho skromného názoru taká parádna mechanika, že by si zazlúžila celú edíciu, ale to len tak na okraj). .

Michal teda hral MtG lepšie ako ja, bol lepší školský žiak ako ja, mal lepší zrak ako ja, vedel lepšie po anglicky ako ja, s dievčatami to ovládal lepšie ako ja a celkovo mu život prechádzal oveľa úspešnejšie ako mne.

O to viac ma potešila situácia, keď som ho raz mal už na lopate a výhra bola už takmer moja. Zaútočil som Thaumatogom, on mal presne jeden život a keďže nemal čím brániť, stačilo mi to len nechať dohrať. Avšak ja, opojený pocitom výnimočnej udalosti som chcel maximalizovať výhru, aby som mu ukázal co - proto. Predstavil som si svojho vtedajšieho detského hrdinu Guillaumeho Waffoa-Tappu, ktorý by bol na mňa tak hrdý, keby ma v tej hre videl. Obetoval som teda do Thaumatoga úplne všetky svoje zeme a enchantmenty, ako prejav totálnej dominancie.

Michal sa celý len čas iba potmehúdsky pousmieval a na response zahral Fog.

Bez permanentov sa vyhrať nedá a tak som znova prehral. V ten deň som odchádzal domov s dlhým nosom a veru dobre mi tak.

PONAUČENIE: Vždy očakávajte súperov Fog a taktiež, že v MtG má slušnosť svoje stále miesto, pretože sú to predsa len karty a nič viac. Čiže sa nám neoplatí zahodiť správne hodnoty (a všetky zeme a enchantmenty) pre nejakú instatnú výhru.

Nakoľko mám v živote šťastie v iných veciach, než je otváranie poriadnych bômb na prereleasoch nových Magic the Gathering sád, tak jedna príhoda je práve z tejto oblasti.

Písal sa rok 2017 a novinkou bola séria Hour of Devastation. Moja prvá séria odkedy som sa vrátil naspäť ku MtG, takže isté očakávania boli na mieste.

V košickom kolektíve, kde nás na turnajoch málokedy bývalo viac ako desať, bol aj tento prerelease veľmi úspešný. Nakoľko sme nemali žiadnu herňu, pán riaditeľ Boris nám vybavili miesto v učebni konzervatória. V útulných školských laviciach išli karty priam ako do kostola, úplná jedna báseň. No a mne vtedy osud prihral chuťovky ako Scorpion God a namesake kartu celej edície, Hour of Devastation.

Hneď prvú hru som verný svojmu presvedčeniu s prehľadom prehral. V druhej to vyzeralo dosť podobne, útočilo na mňa mnoho príšer s mne nie a nie prísť piata zem. Na druhý pokus prišla a ruka v ruke s Hour of Devastation mi priniesla víťazstvo. Od tohto momentu sa všetko otočilo o 365 stupňov v roku. Ako pán Josef Váňa v časoch jeho najväčšej slávy, vyhrával som jednu hru za druhou, aj keď som sa takmer vôbec nesnažil.

Mne osobne idú hry omnoho jednoduchšie, ak sa len tak nechám viesť pocitom a šiestym zmyslom. Keď idem cestou prehnaného premýšľania a príliš sa snažím, obyčajne to má na moje herné akcie úplne opačný účinok. Presne tak to bolo aj vo finále, kde proti mne stál ďalší Michal. Prisahám na exilnutý hrob môjho Deda, že toto je úplne iný Michal, než ten z odstavca vyššie a tiež úplne legitímne do dnešného dňa existuje.

Avšak vo finále mi nebolo dopriate vystúpiť na pomyseľný Olymp, čomu zabránila Konvergencia Piesočného Červa. Zabiť každé kolo 6/6 loptošského cosplayera z Duny bola jednoducho mocná úloha aj pre susedovho koňa, ktorá odpadla rýchlejšie ako pomotané koľajnice v Pardubiciach.

Druhé miesto sa však počíta tiež.

PONAUČENIE: Ak sa nám celý život nedarí, neznamená to, že sa to nikdy nemôže zmeniť. Každému tá šanca raz pride a je len na nás, či na to budeme pripravení a využijeme ju.

Musím uznať bez mučenia, toto je osobne moja najobľúbenejšia príhoda. Presne ako Tolkienovský epos Pána s Prsteňom, aj tu sa spája nekonečný boj dobra a zla, tak trochu nanútené priateľstvo v jeho najrýdzejšej forme a samozrejme aj magický realizmus.

Každú nedeľu sme kedysi dávno hrávali neoficiálne turnaje formátu Type II (ak si správne spomínam, predsa, už to bolo dávno), čo vo svojej podstate bol formát podobný dnešnému štandardu. Nakoľko moje vreckové bolo takmer neexistujúce, na mnohé karty som sa mohol akurát tak pozerať z okna idúceho autobosu, pretože sme dosť dlho nemali ani vlastné auto. Avšak hrať zápasy ma veľmi bavilo, a tak, ako hráč do počtu, som sa celkom rád zúčastňoval na našich lokálnych turnajoch. Jeden by povedal, že som bol taký magicový komparzista.

Obzvlášť veľkým sviatkom bývalo, keď k nám do Košíc zavítali na turnaj hráči zo susedného mesta Prešov. Pre porovnanie si to predstavte, ako keby ktosi pricestoval z krásneho Frýdlantu nad Ostravicí do samotného Frýdka-Mýstka. Povedané jednoducho, obrovská udalosť.

Kvôli kvalite mojich kariet mi nikdy ani nenapadlo pomýšľať na umiestnenie vo vyšších poschodiach turnaja, no dobrý kamarát Jaro (konečne nie Michal, ja viem) bol iného názoru. Ľudí z Prešova nemal veľmi v obľube, avšak nikdy sme presne nezistili prečo vlastne. Možno to bola číra závisť rytmického prízvuku ich nárečia, alebo ich nekonečná zásoba soli, prípadne nás ešte napadlo, že ho nechala priateľka, ktorá bola odtiaľ. Ale Jaro, presne ako všetci ostatni na tomto turnaji, by predsa priateľku nikdy nemal, čiže muselo ísť o niečo iné

Prišla hra, keď išlo o postup do vyradzovacej časti turnaja a akýmsi zázrakom ešte stále existovala moja šanca na pokračovanie ďalej. Na postup som ale potreboval zdolať práve jedného z Prešovských hostí, známeho najmä množstvom, do kariet investovaných, peňazí. Z hľadiska GDPR môjho protihráča nazvime krypticky mladší brat Mareka Vardžíka, pretože si už naozaj nepamätám jeho krstné meno.

On hral modro-čierny balík s peckami ako Filtrátor Mágotieňa, Alphaville a ešte aj Úplatok. Mal to dobre postavené, lebo vtedy bola aktuálna jedna z mojich najobľúbenejších sád - Odyssey. Tá sada mala v sebe všetko a poskytovala parádne, silou vyvážené karty.

Prvú hru som prehral a v druhej to so mnou vyzeralo tiež nedobre. Vtedy mladší brat Mareka Vardžíka zahral Úplatok. Ako slušne vychovaný mladý muž som mu podal knižnicu a tak si v nej začal listovať a premýšľal, ktorú moju bytosť by si dal do hry.

Popri nás stojaci Jaro, ktorý presne vedel, čo robí, mu s entuziazmom jemu vlastným povedal: “Veď si zober Phage. S ňou zaútočíš iba raz a vyhral si.”

Vedel som, o čo Jarovi išlo, no bolo už neskoro zasiahnuť. Ale aj tak som povedal mladšiemu bratovi Mareka Vardžíka, nech to nerobí, že to nie je dobrý nápad. Bohužiaľ jeho rozžiarené oči značili, že už bol rozhodnutý a ani plné bazény Čiernych Lotosov by toto jeho rozhodnutie nezmenili.

Chytil Phage a položil ju do hry.

“Prehral si,” povedal sucho Jaro a teatrálne ukázal rukou na Phage.

Nechápavý pohľad mladšieho brata Mareka Vardžíka hovoril za všetko. Tak som mu prstom ukázal na prvú časť textu na Phage a vtedy mu to došlo. Bol smutný a táto hra ma naučila, že aj ľudia z menších obcí majú sny a pocity, ktoré ich ženú vpred a robia ľudskými bytosťami. A áno, na papieri takáto výhra vyzerá ako dobrý zážitok, no v realite som na to veru nemal žalúdok.

Tretia hra priniesla moju prehru, lebo som bol riadne rozladený, čo si všimol aj Jaro, ktorý sa nahlas smial hádam celý zvyšok turnaja. Bol na seba hrdý a legenda hovorí, že sa tak kdesi v Centre voľného času na Popradskej ulici smeje dodnes.

PONAUČENIE: Ak kartu nepoznám, prečítam si ju vždy úplne celú. A už vôbec neverím radám okolo stojacich cudzích hráčov, ktorí chcú jediné - vidieť svet zhorieť do úplneho tla.

Tak to tu máte.

Sprvoti som veľmi zvažoval napísanie tohto článku, no nakoniec som prehrabal spomienky a našiel hneď niekoľko ďalších príhod, čiže ak sa Vám článok páči, bude určite aj druhá časť.

Mne osobne dobre padlo zaspomínanie na časy keď v našej milovanej kartovej hre išlo o úplne iné veci a hodnoty, no vývoj sa zastaviť nedá a preto sa tieto hity minulosti už tí neskôr narodení môžu dozvedieť iba zo slov starých pánov, ktori dodnes obľubujú Magic the Gathering.

Magicu zdar!

Poslat článek na e-mail

Komentáře

Přispívat mohou pouze přihlášení uživatelé. Pokud chcete vložit komentář, přihlaste se ZDE.